julinka1122

Nova nadej po konci

Ťažko si predstaviť, čo prežívam posledných pätnásť mesiacov. Hoci iste to najhoršie bolo na začiatku. Ten pocit beznádeje a nemohúcnosti. Strašné.Mnoho krát sa ma pýtali, či nepotrebujem odbornú pomoc. Zakaždým sa im dostalo rovnakej odpovede -nie.

Skutocne som sa citila pod psa, ani tie psie budy by mi nepomohli. Ak som sa doteraz nazdávala, že poznám seba, svoje pocity, že viem predvídať svoje konanie, bola som na omyle a už si to nemyslím. Považujem sa za nadpriemerne inteligentného človeka. Logika, tá vždy vládla mojim svetom. Ani som netušila, že príde deň, kedy mi ani tie najlogickejšie argumenty nepomôžu. A nepomôže mi ani to, že Vám odrecitujem štyri dohody, či dohodu piatu. Nebolo mi platné zhola nič.

Pred časom som sa bála prekročiť prah tunajšej nemocnice. Bola som na seba veľmi pyšná, že som sa odhodlala a napokon to dokázala. Že som sa zoči-voči dokázala postaviť spomienkam, spomienkam, ktoré ma stáli toľko sĺz a mnoho dní v znamení celkom zbytočnej otázky :"Prečo?".

Myslela som si, že mňa už nič nemôže zaskočiť, či nepríjemne prevapiť. Omyl, vážení. Tie tromfy, ktoré mal život ukryté kdesi v rukáve, ma nielen že zaskočili, ale prinútili ma klásť si opäť dookola tú istú otázku: "Prečo? Nebolo toho trápenia už dosť? Prečo musím takto nezmyselne trpieť? Prečo je snaha cenená najhoršie ako cenená byť môže?"

Zopár ľudí chápe, aké to je, keď sa niekto trasie od strachu, ktorý nemá žiadne opodstatnenie. Žiaden logický základ. Tak veľmi sme si zvykli na logiku...

Stála som pred zrkadlom, rozmýšlala či si obliecť šaty alebo mikiny a zrazu som chápala všetkých tých, ktorých tak radi berieme do úst. Ľudí, ktorí dobrovoľne skoncovali so svojim životom. Moja beznádej trvala 20 hodín, ich beznádej trvá roky, desaťročia. Zdravým rozumom si človek vie zdôvodniť, že veci sa majú tak alebo onak. No zrazu príde ktosi mocnejší ako je Váš rozum a vezme do rúk Vaše konanie...

Myslela som si, že som pánom svojich myšlienok. Ďalší omyl. Ach, v toľkých veciach som sa zmýlila... Dokážem kontrolovať, čo si myslím, ale vo chvíli, keď sa ocitám v pazúroch niekoho tak mocného, ako je panický strach, mám v hlave presne to, čo tam mať chce on.

Chcela by som všetkých poprosiť, aby nesúdili iných. Ja viem, že tento hrozný zážitok, ktorý zďaleka nie je na konci, mi umožnil všetko vnímať inou optikou. Pokus o sebevraždu? Reakcia ako na oznámenie, že niekto si práve kúpil nové čižmy, plavky alebo čerstvý chlieb. Nie, nie som chladnokrvná, iba mi kdesi v pozadí znie jedno porekadlo: "Nesúď človeka, kým si nekráčal v jeho topánkach."

Idem vypiť ďalší pohár čaju z medovky a dúfať, že na stavy úzkosti, ktoré ma odvčera sprevádzajú, budem onedlho len s úsmevom spomínať. :)



Komentáře k článku



Vložte komentář


Jméno (požadováno)

Web

Příspěvek (požadováno)


Kolik dní má týden: (požadováno)

Vytvořenou službou WEP.sk - Vlastní blog z vlastního PC. Mapa stránok